Endless Bio exhibition

IMG_7969_web

Výstava Endless Bio je vyústením autorovho myšlienkového procesu, ktorého kontúry boli po prvýkrát zreteľné na výstave Walking v priestoroch trnavskej synagógy. Definuje ho uvažovanie o vzťahu medzi subjektom a objektom, teda snahe definovať hierarchiu autenticity materiálu, sochárskeho zásahu a miery jeho invazivity. Tak, ako autor vstupuje do existujúcej hmoty prírodného materiálu, tak aj výsledné objekty citlivo koexistujú v priestore a s priestorom synagógy. Ten definuje na jednej strane špecifická rytmika sakrálneho objektu definovaná architektonickými formami a prvkami, avšak s ich aktualizovanými významovými rovinami. Na strane druhej sú to historické a časové sedimenty, prítomne v efemérnej rovine ako Genius Loci priestoru a v pragmatickej rovine, ktorú definuje poučenie návštevníka o historických kontextoch. Z týchto dôvodov autor preferuje pre svoje diela priestor, ktorý svojimi vnútornými intenciami nadväzuje dialóg so sochami a otvára nové roviny ich interpretácie, podobne ako tomu je v prípade synagógy v Šamoríne. Fragmenty odkazujúce k pôvodnému liturgickému účelu, autenticita materiálov a centrálny pôdorys priestoru vytvárajú unikátny percepčný raster výstavy. Vzniká tak špecifický spôsob intencionality, založený na vzájomnej výmene a stimulácií informácií a významov medzi sochárskymi objektmi a architektonickým priestorom. Vystavovať objekty Andreja Haršányho v priestorovo a významovo čistom prostredí „white cube“, by znamenalo elimináciu ich parciálneho ideového rámca.

Zatiaľ čo ideu výstavy Walking determinovali pragmaticky minimalistické formy, výstava Endless Bio tento prístup posúva do sveta organických tvarov. Na prvé miesto sa v tomto prípade dostáva zachovanie autenticity materiálu a následné hľadanie fragmentov ľudskej figúry. Sám autor tento princíp definuje ako intelektuálny postup, trojrozmerný myšlienkový proces subjektivizácie objektívnej pravdy, v tomto prípade organického tela stromu. Na jednej strane stojí formálna stránka vystavených exponátov, ktoré sú vyextrahované zo svojho prirodzeného prostredia a do výslednej podoby pretransformované prostredníctvom odoberania poškodenej vrstvy stromov. Ide o proces veľmi blízky chirurgickému zásahu do ľudského tela. Organický materiál sa tak stal nadradený anatómii subjektu. Na strane druhej je to obsahová rovina v podobe kritiky aktuálnej situácie, v ktorej moderný človek sám seba vníma čoraz viac ako subjekt a objekt zároveň. Francúzsky filozof J.F.Lyotard sa v tomto kontexte vyjadril, že ,,človek sa stáva pánom a vlastníkom prírody…, pričom pod označenie príroda je potrebné zahrnúť aj všetky konštitutívne zložky ľudského subjektu: nervový systém, genetický kód, procesor mozgovej kôry, auditívne a vizuálne snímače, komunikačné systémy…, ale aj súdobý vedecko – technický pokrok.“ Z uvedeného je možné predpokladať, že pokiaľ je človek vlastníkom a pánom prírody a všetkých objektov v nej obsiahnutých, musí ovládať aj ich vnútorné komunikačné kódy, prostredníctvom ktorých sa zjavujú ich intencie. Podľa Lyotarda majú tieto objekty „určité jazyky, a poznávanie týchto objektov znamená schopnosť tieto jazyky prekladať.“ V prípade výstavy Endless Bio sa tento princíp poznávania zrkadlí v spôsobe, akým si autor osvojuje „konštitutívne zložky“ objektu a subjektu. Tento proces poznávania však započal ešte v pre-produkčnej etape trvajúcej približne dva roky, počas ktorej autor intenzívne hľadal vhodný materiál pre svoje objekty výhradne v ich prirodzenom prostredí. Každý strom disponoval vlastnými kvalitami determinovanými ich bezprostredným okolím a udalosťami, či už poveternostnými alebo akcidentálnymi. Tieto aspekty dopĺňajú významovú rovinu každého diela. Autor ju však svojim zásahom neokresáva, naopak, hľadá možnosti ako do nich vstúpiť vlastnou subjektivitou, v tomto prípade naráciou, ktorá funguje ako istý druh podtitulkov.

 

Radicant


Dôležitou súčasťou koncepcie výstavy je teda implicitná naratívna rovina, resp. príbehová línia. Tá sa odvíja od prvého objektu umiestneného pred vstupom do synagógy. Zreteľne viditeľná ľudská postava je vytrhnutá zo zeme a vytlačená rozvetvenými konármi. Objekt odkazuje k príbehu z gréckej mytológie, v ktorom neprekonateľný obor Antaios, syn bohyne zeme Gaie a boha morí Poseidona, kapituloval pred Heraklesom. Herakles vedel, že Antaios čerpá svoju silu telesným kontaktom so Zemou a tak jeho telesnú schránku zodvihol vysoko do vzduchu, až pokiaľ nevyčerpal všetku jeho silu. Antré, ktoré tento objekt predstavuje, tak naznačuje kauzalitu odoberania prírodných a pôvodných materiálov a ľudského úpadku a chátrania.

Catafalque


Po prechode predsieňou návštevníka konfrontuje znepokojujúca ležiaca postava, jediný horizontálne koncipovaný objekt výstavy. Evokuje telesnú schránku zosnulého, ktorá plynule zaniká a vzniká v kmeni stromu a naznačuje akým smerom sa bude odvíjať nasledovná narácia. Sugestívnosť plynúcu z objektu umocňuje jeho umiestnenie v rámci priestoru synagógy. Bráni plynulému prechodu z predsiene do centrálneho priestoru hlavnej hmoty, čím priamo ovplyvňuje návštevníkove prežívanie architektúry a jej historických nánosov.

Tancujúci


To pokračuje monumentálnym objektom, rozvetveným stromom s konármi pretvorenými do podoby chodidiel. Tie strácajú svoje pôvodné poslanie, teda oporu a fyzickú stabilitu subjektu. Na miesto toho sa zredukovali do podoby symbolu, plodu vyrastajúceho zo stromu. Plod, symbol životaschopnosti je vyjadrením významu a esencie svojho pôvodcu. V tomto prípade však reprezentuje proces postupného oprostenia sa od exaktných tvarov odvodených od anatómie subjektu. Plod, z ktorého kedysi býval úžitok sa zredukoval do podoby prežitej a nepotrebnej formy, ktorá je iba indexom svojho pôvodného významu a účelu a v rámci naratívnej koncepcie výstavy indikuje ďalšiu fázu zániku elementárnych anatomických foriem.

Bútlavý


Zreteľným sa tento zánik stáva v bútľavom strome, kde fragmenty chodidla definuje výhradne štruktúra hmoty stromu. Pre tento objekt je najviac charakteristický postup, ktorý Lyotard nazval schopnosťou ovládať jazyky objektov. Autor poprel expanzívnu povahu svojho umeleckého zásahu a tvaroslovia, ktoré sa formálnym vyznením pretransformovalo do podoby hmotného komunikačného kódu ohlasujúceho kapituláciu človeka pred prírodou.

Zlomený


Tá je čitateľná v ďalšom objekte, pri ktorom absentuje akýkoľvek sochársky zásah. Je to strom zlomený búrkou umiestnený tesne pred svätyňu synagógy. Ide o určitú formu adorovania rýdzo prírodnej matérie v jej najčistejšej forme spolu s jej “individuálnou mytológiou”, utváranou faktom, že jediným sochárskym zásahom bol transport do výstavného priestoru. Objekt je zbavený akejkoľvek antropomorfnej formy a teda zmienky o prítomnosti subjektu.
Jeho prítomnosť je však pretransformovaná do posledného objektu nenápadne umiestneného vo svätyni synagógy – industriálneho mechanizmu. Ten definitívne ohlasuje substitúciu subjektu sebou samým. Subjekt sa teda mení na stroj, symbol pokroku a pohodlia ako predpokladu pre lepšiu budúcnosť. Saturuje ideu výstavy založenej na kritike neskorého (bio)kapitalizmu, ekonomického antropocentrizmu a je tak pokračovaním Veľkého príbehu emacnipácie rozumu s predponou BIO.

IMG_8379_web
Kurátor: Mgr. Filip Krutek